CHUAN – FA

Písať o vzniku a histórii karate nie je vôbec ľahké. Jeho dejiny nie sú len dejinami jedného štýlu, ale vychádzajú z histórie boja človeka o jeho samotnú existenciu. Ani dnes nemôžeme hovoriť o presnosti vzniku karate. Aj veľké množstvo kníh zaoberajúcich sa touto tematikou hovorí skôr v spojitosti jeho vzniku s legendou Bodhidhara. Bol to indický mních, ktorý prišiel v 6. st. n. 1. z Indie do Číny na pozvanie cisára, aby vyučoval budhizmus. Usadil sa v kláštore Shao Lin na juhu Číny, ktorý sa stal kolískou Chuan – fa. Pramene označujú ostrov Okinawa (Japonsko) za kolísku vzniku moderného karate. Avšak tento ostrov historicky súvisí aj s Čínou, z ktorej v určitej podobe prichádza aj Chuan – fa. A čo je Kung – fu? V čínskom jazyku to znamená majstrovstvo.
KARATE
Keď na ostrove Okinawa bolo zakázané nosiť zbrane všetkého druhu, začala sa stimulácia moderného karate kombináciou s Chuan – fa a Tode z čoho jednoduchým pomenovaním vzniká Te (ruky).
S rokom 1936 súvisí premenovanie názvu s Te na názov Karate. Udialo sa to na stretnutí veľkých majstrov (Yabu, Motobu, Miyagi), čím vyjadrili touto zmenou nesúhlas s kolonialistickou vojnou s Čínou. Dodnes však niektoré školy užívajú starý názov Te.

GOJU-RYU

Karate má niekoľko škôl, ktoré majú svoj názov odvodený, či už podľa svojho majstra alebo podľa využívania techník. Jednou z takýchto škôl je aj Goju – ryu, ktorú založil majster Chojun Miyagi. Jeho žiak Gogen Yamaguchi je tvorcom jeho športového štýlu. Karate je v prvom rade považované za bojové umenie. Začiatkom 20. storočia ho okinawskí majstri karate začali šíriť mimo Okinawu a bolo zaradené do vyučovacích osnov japonských škôl. Snaha o porovnávanie a konfrontáciu schopností jednotlivých cvičencov, ktoré by ale nemalo za následok zranenie protivníka, prirodzene viedla k vyformovaniu karate do súťažnej – športovej podoby. V priebehu niekoľkých desaťročí sa z karate stal celosvetovo uznávaný šport. V športovom karate sú poriadané súťaže, ktoré majú preukázať úroveň schopností jednotlivých športovcov v dvoch základných disciplínach – kata a kumite. Tieto sa ďalej rozdeľujú do jednotlivých kategórií, podľa pohlavia, veku prípadne hmotnosti.

KATA

v doslovnom preklade znamená „forma“ a symbolizuje boj proti niekoľkým, najčastejšie dvom až štyrom imaginárnym útočníkom, ozbrojeným či neozbrojeným, a útočiacim rôznymi spôsobmi v stanovenom poradí. Ide teda o vopred určený sled obranných a útočých techník, proti predpokladaným spôsobom útoku. Rozhodcovia hodnotia čistotu, dynamiku, celkové prevedenie a väzbu jednotých techník. V súťaži družstiev predvádzajú kata spoločne traja členovia tímu. Podobne ako pri jednotlivcoch je hodnotená úroveň predvedenia danej kata. Navyše sa hodnotí aj vzájomná súhra a synchronizácia všetkých členov tímu.

KUMITE

je najstaršou súťažnou disciplínou športového karate. Je riadené pravidlami a organizované v systéme vzájomných duelov jednotlivých pretekárov. Princípom športového kumite je získanie čo najväčšieho počtu bodov za vykonané techniky karate voči súperovi. Tieto techniky sú hodnotené rozhodcami, ktorí im prideľujú body podľa kritérií daných pravidlami. Súťažiaci môže získať za jednu alebo niekoľko na seba nadväzujúcich techník jeden, dva, maximálne však tri body. Tieto body sa súperom sčítavajú. Ak rozdiel bodov v prospech jedného pretekára je väčší ako osem bodov, alebo je naplnený časový limit, zápas je ukončený. Víťazom je pretekár s väčším počtom bodov. Prisilný kontakt alebo zranenie súpera je zakázané, býva penalizované a môže viesť až k diskvalifikácii.

História karate na Slovensku.

Jedného dňa, v roku 1968 stretli judisti na Južnej Morave svojho rakúskeho kolegu Hansa Ellingera, ktorý im predviedol ukážky karate smeru „shudokan“. A potom to už išlo neuveriteľne rýchlo a pozrite sa okolo seba – už je to viac ako 25 rokov a je na čo spomínať.
A teraz trochu chronológie:

V septembri 1969 vznikol pod vedením Jána Hrabinu prvý krúžok karate v Bratislave, ktorý cvičil vo „véčku“ – ako iste spomínate, neskôr sa o karatistoch a „véčku“ aj spievalo, ale najprv si pripomenieme, kto to začal cvičiť: Šebej, Cisár, Hazucha, Kopinič, Šimkovič a ďalší.

V roku 1970 sa bratislavský krúžok rozdelil na niekoľko menších. Pod vedením Fera Šebeja začala cvičiť nová skupina na Vysokej škole ekonomickej, v telocvični ZDŠ na Českej ulici a sem už nastúpili a začali pravidelne „klikovať“: Kováč, Kindl, Klementis a ďalší.

Na jeseň roku 1970 prišiel na pozvanie z klubu p. Herzoga do Viedne japonský majster, 3. DAN okinawského smeru Goju ryu TAKEJI OGAWA…

1. 1971 navštívil prvýkrát Slovensko majster Takeji Ogawa, aby udelil prvé technické stupne ( 5., 6. a 7. Kyu) a stal sa našim učiteľom a zostal ním až do dnešných dní. Jeho príchod ovplyvnil celý ďalší rozvoj karate a jeho smerovanie – začalo sa cvičiť pôvodné okinawské karate – Goju Ryu a Slováci mu zostali verní až do dnešných dní.

Nuž a potom prišiel rok 1972, keď sa slovenské karate zorganizovalo:9.1.1972 bol ustanovený prípravný výbor na založenie prvého orgánu karate.
1. 1972 predsedníctvo Slovenského zväzu juda ustanovilo Komisiu karatev zložení: Šebej, Kopinič, Klementis, Ondris a Bernátek.Medzitým pán Klementis zabezpečil súhlas na ustanovenie oddielu karate.
3.1972 bol na ustanovujúcej schôdzi založený prvý slovenský oddiel karate pri telovýchovnej jednote Slávia Ekonóm, ktorého prvým trénerom sa stal Ladislav Klementis.

Na konci roku 1972 mal klub 131 členov a bola usporiadaná aj prvá klubová sútaž – prvým majstrom sa stal Ľudo Divinec. V tom istom roku sa usporiadali prvé Majstrovstvá – SR v kata, kde u juniorov vyhral Divinec a seniorov Kopinič.

V roku 1974 bol usporiadaný v Mlynskej Doline 1. ročník Slovenskej národnej ligy karate. V decembri 1975 boli v Prahe usporiadané prvé M – ČSSR v kumite, kde slováci získali 7 z 12 medajlí. Tu niekde v hmlistých nejasných časoch pohnutej minulosti stojatých vôd sedemdesiatych rokov sa začína aj večná sláva goju – ryu v Čadci, ale o tom už píšeme niekde inde.

História karate na Kysuciach

Začiatky karate na Kysuciach sa datujú od roku 1974, keď Michal Lajčiak, Anton Maťašek a Pavol Ščury založili krúžok karate pri TJ Slávia Gymnázium Čadca. Tu neskôr vznikol prvý oddiel karate, ktorý sa po dvoch rokoch tréningu prihlásil do krajskej súťaže, odkiaľ po roku postúpil do vtedy najvyššej úrovne merania síl – Slovenskej národnej ligy Karate. Po nástupe do SNL oddiel Slávia Čadca zostal rezervou Áčka a najlepší pretekári sa presunuli do oddielu TJ ZZO Čadca. Formálne sa tak vytvorili 2 oddiely – TJ ZZO Karate Čadca a TJ Slávia Karate Čadca. Dôvody boli v celku prozaické – finančné zázemie.

Pamätníci a prví pretekári si spomínajú na časy, kedy si financovali všetko od výstroja až po cesty na súťaže z vlastného vrecka. Hádam stojí za zmienku perlička… V časoch, keď bývalý režim financoval všetky športové odvetvia bolo pre čadčianskych karatistov obrovským úspechom „športovej diplomacie“ vydobytie otepľovačiek pre pretekárov. (Pravda neskôr si „vyklikovali“ aj tenisky a tašky.)Karate nebolo a doposiaľ nie je športom prvej kategórie – olympijským športom a honosný názov, ktorým sa titulovali pionieri karate na Slovensku – superamatéri – bol celkom na mieste. Karate v Čadci našťastie nebolo nikdy o peniazoch, ale o zanietenosti, vôli drieť a skutočnom kamarátstve a tak sa radšej budeme ďalej venovať jeho vývoju. V SNL sa čadčianski karatisti nestratili, ba čo viac, zaradili sa v nej medzi špičkové kluby vedľa Ekonómu Bratislava, Rapidu Bratislava, či neskôr Slovšportu Trnava. V roku 1984 túto súťaž vyhrali. Po vzájomnej dohode predstaviteľov Slovenského a Českého karate vznikla federálna liga. Na prvom ročníku Čadčania potvrdili svoje kvality víťazstvami, ktoré hovoria samy za seba napr.: ZZO Čadca – KK Praha 5:0, ZZO – Rapid Bratislava 2:1, ZZO -Havíŕov 3:2.

Vtedy sa po posledných kolách federálnej i slovenskej ligy stretli pretekári áčka a béčka – áčko vyhralo federálnu ligu a béčko prinieslo zlaté medaily zo SNL.

Z TJ ZZO Čadca vznikol v roku 1990 oddiel Karate Klub Čadca. TJ ZZO Čadca, Karate Klub Čadca a Slávia Karate Čadca postupne reprezentovali: P. Ščury, A. Maťašek, Zákopčaník, Kasaj, Mravec, Matyšák, Tabak, Tarana, P. Maťašek, Poláček, Ďurčan, Pohančeník, Sýkora, Kubaška, J. Jánošík, Palčo, G. Jánošík, Jašurek, Ficek, Š Lajčák, Rypák, P. Dej, Zemko, Michalec, Jaroslav Marťak, Vahančík, Jurga, Straka, Bardy, Harvan, Targoš, Jozef Marťak, Špilák, Trauer, Mucha, Mestický, Trulík, Lenka Franková, Vierka Urbaníková(Chnuriková), Oľga Gábrišová. TJ ZZO Čadca bol úspešný na turnajoch s medzinárodnou účasťou či už doma, alebov zahraničí. Napríklad na domácej pôde na Veľkej cene Slovenska porazili jeho pretekári reprezentačné tímy Rakúska, Nemecka, Poľska a Belgicka a až vo finále našli premožitelia v reprezentačnom áčku Československa, za ktoré štartovali tiež Čadčania – A. Maťašek a J. Kasaj. V poľskom Gdaňsku na silne obsadenom medzinárodnom turnaji ich minulo prvé miesto o jedno wazari (pol boda).

Sila oddielu bola v individuálnych schopnostiach jednotlivých pretekárov, čo sa odrážalo vo výsledkoch súťaží jednotlivcov, od krajských súťaží cez Slovenský pohár až po majstrovstvá Československa. V čase zenitu oddielu v osemdesiatych rokoch boli pravidelne čadčianski karatisti medzi najúspešnejšími oddielmi podľa počtu medailových umiestnení, či už sa brali na zreteľ jednotlivé súťaže alebo vyhlasovanie najlepších športovcov roka v rámci okresu. Z toho vyplýva aj ich stabilná účasť v reprezentačných výberoch a účasť na majsrovstvach Európy, svetových pohároch a medzinárodných turnajoch. Za všetko stačí spomenúť víťazstvo Jozefa Kasaja na Veľkej cene Slovenska, keď vo finále porazil čerstvého majstra sveta v kategórii bez rozdielu hmotností francúza Pindu.

Pretekári ZZO Čadca sa nestratili ani v reprezentáciách iných krajín. Za všetkých emigrantov príklad – Jaroslav Tarana dokazoval donedávna svoj tvrdý kysucký koreň v reprezentačnom kádri Kanady a je víťazom niekoľkých majstrovstiev a turnajov amerického kontinentu.